Usporiadaný život sudcu, alebo právo na súkromie? Čo vlastne chceme?

Autor: Michal Pračko | 20.7.2014 o 12:52 | (upravené 17.4.2016 o 10:25) Karma článku: 4,93 | Prečítané:  834x

Čo na váhach Justície - bohyne spravodlivosti preváži neodňateľné právo? Môže to byť aj nepísané pravidlo resp. etická hodnota? Alebo je písané právo vždy na prvom mieste? Je potrebné obmedzovať právo na súkromie sudcu ako verejné

Usporiadaný život verejných činiteľov, sudcov, je jednou z etických hodnôt spoločnosti. Je to jednoduché. Stačí len pozrieť na rozhodnutia súdov, rozsudky, ktoré sú vydávané "v mene Slovenskej republiky", tzn. že reprezentujú štát ako taký. Sudcovia, ktorí sú zodpovední za tieto rozhodnutia sú svojou časťou zodpovední aj za "dobré meno" Slovenskej republiky. Veď pokiaľ vydávajú rozhodnutia a je im umožnené posudzovať v niektorých prípadoch činy podľa vlastného uváženia, musia niesť aj plnú zodpovednosť za reprezentáciu Slovenskej republiky a podotýkam, že to aj v súkromnom živote.

           

Táto nepísaná povinnosť usporiadaného života však koliduje s písaným právom na súkromie. Ale v tom prípade právo na súkromie porušujú napr. zákony štátu, ktorými štát určuje povinnosť školskej dochádzky. Tieto pravidlá prosto nemôžme považovať za porušovanie práva na súkromie, pretože sú výtvorom, ktorý prispieva k dobru a úrovni spoločnosti. Veď pozrime sa napríklad na etický kódex sudcu - je výsledkom akejsi džentlmenskej dohody ľudí tejto profesie, z ktorých každý jedná sám za seba, ale na poli cti a slušnosti solidárne s ostatnými, pretože prešľap jedného vrhá zlé svetlo na profesiu ako celok. A hovorí sa, že každé povolanie sa posudzuje podľa tých 10% "hriešnikov", ktorí jej kazia povesť. Sami sudcovia by si mali uvedomiť, kde je tá pomyselná hranica, za ktorou by sa ich nezávislosť v tomto smere mohla stať rizikom.

            Veľa nepísaných pravidiel vytvoril praktický život profesie. Sú to stereotypy správania sa, ktoré vzišli z praxe, z nasledovania ušľachtilých gest predchodcov, vyjadrujú špecifikum povolania a zovšeobecňujú jeho skúsenosti. Po čase sa prosto stali tradíciou.

            Sudcom by usporiadaný život a povinnosť vedenia takéhoto života boli usmernením pri riešení etických dilém a tiež by mohli zredukovať deficit spoločenského uznania tým, že by im umožnili bez osobnej nevraživosti striasť sa tých, ktorí k sudcovskému stavu nikdy nepatrili alebo ktorí zlyhali. Ak  „...žiť pre nich znamená proste existovať a nemerať život žiadnym vyšším cieľom“ , logicky sa v nich vytráca zodpovednosť voči vlastnej profesii a jej mravným hodnotám a namiesto nej nastupuje iba existenčná potreba. Mali by mať jednoducho to, čo Angličania krásne vyjadrujú ako moral courage, teda odvahu robiť veci s vedomím, že ich robím správne, v celom živote - súkromnom aj profesijnom. Veď tým, že sa človek rozhodne pre toto povolanie sa teoreticky akosi vzdáva časti práva na súkromný život a  tým iba získava dôstojnosť a robí svet ľudskejším - a to by sa malo diať 24 hodín denne, aj mimo "práce".

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?